Stáva sa nám, že niektoré veci si nevieme predstaviť. Nemáme zážitok, nikto nám ich nepriblížil tak, aby ich dokázali vpustiť do nášho sveta, nemáme dosť informácií alebo nie sme im otvorení a tak sú pre nás nepredstaviteľné/ nepochopiteľné.
Výsledkom je, že potom ľudí hodnotíme podľa vlastného nastavenia. Vytvárame presvedčenia a ilúzie, ktoré sú možno v tom okamihu pre nás užitočné. Z hľadiska rastu a príspevku k spoločnej prosperite sa môžu ukázať ako limitujúce.
Máme potom presvedčenia napríklad: cigáni sú leniví, ak by chceli, tak by mohli pracovať alebo cigáni jedia psov atď. Schválne používam slovo cigán a nie róm pretože v týchto presvedčeniach zostávame ustrnutí aj v našom slovníku.
Mať dosť informácií, nám pomáha priblížiť sa svetu toho druhého, aj keď to nikdy neviem zažiť lebo mám iné podmienky.
Ak som nezažila generačnú chudobu, budem mať o nej svoje skreslené predstavy pokiaľ sa neotvorím informáciám o nej a dám dôveru zdrojom, ktorým verím.
Takto by sme mohli písať o rozdiele v pohlaviach, rasy, samoidentifikácii. Pozerať sa na svet len svojimi očami môže byť jednoduché, stojí to menej energie.
Pavel Hrica je človek, ktorý pútavým a zaujímavým spôsobom dokáže rozprávať o tom, aké je to mať inú štartovaciu čiaru. Vie priblížiť a dať príklady zo sveta, ktorý sa mnohých nás nikdy nedotkol. Keď ho počúvate, zrazu sa vám začnú meniť predsudky, ktoré ste možno mali a začnete svet vnímať inak.
Pavla Hricu som obdivovala už v dobe, keď viedol nadáciu Pontis.. Pavla mám v kategórii slovensky hrdina. Projekt Omamy, je unikátny projekt, ktorý rieši to, s čím si štát roky nevedel poradiť. Obdivujem jeho a ľudí, ktorí stoja za projektom Omamy.
Vypočujte si jeho rozhovor v podkaste Ľudskosť a dodá vám to nádej v tejto dobe, nádej, že na Slovensku je skrytá sila, ktorú možno tak nepočuť na sociálnych sieťach, je tu a robí zmeny v spoločnosti svojou podporou práve takýchto skvelých projektov.
