Dva príbehy:

  1. Moje dieťa bude mať 2 roky. Vidím, že mamičky okolo mňa išli do práce zhruba po roku na materskej. Mám pocit, že aj ja by som mala. Cítim sa však neschopná, že si to neviem ani predstaviť. Oni to zvládajú a sú v pohode a ja si neviem predstaviť, že to zvládnem. Užívam si čas so svojím dieťaťom, ale tie príklady od mamičiek okolo mňa mi vytvárajú vnútorné napätie. Som z toho rozhodená.
  2. Moje dieťa bude mať rok. Som šťastná mama, milujem svoje dieťa. Cítim však, že sa potrebujem mentálne realizovať. Rozmýšľam nad pol úväzkom z domu. Mamičky z môjho okolia to tak nemajú. Sú spokojné doma a užívajú si to. Ja som v strese. Som zlá mama, keď rozmýšľam nad prácou? Som horšia ako oni? Ten tlak, že jedine keď budem iba doma, iba vtedy budem dobrá mama ma ničí. Som z toho rozhodená.

Ktorý postoj je správny? Čo je správne?

Záverečný dodatok: Žijeme stereotypmi, ktoré sú podporované prostredím. Máme strach, že nebudeme prijaté, ak z nich vybočíme. Budeme odsúdené ako zlé mamy, príliš upnuté mamy alebo nejaké iné hodnotiace slová. Ťažko sa žije v prostredí, ktoré má opačný postoj, ako je ten váš.

Správna odpoveď je pre každého iná. Každá má inú realitu. Dôležitejšie ako nasledovanie stereotypov a okolia je ujasnenie si toho, čo ja ako žena, ktorá má dieťa potrebujem. Aké mám okolnosti moje vlastné. Aké mám podmienky, finančné, partnerské, pomoc z okolia… Poznám niekoho kto to má podobne ako ja? Mám sa s kým o tom porozprávať, kto je ochotný vypočuť a položiť otázky a nesúdiť a netlačiť svoj vlastný názor.

Nič nie je do kameňa vytesané, ak sa rozhodnete pre jednu cestu a prestane vám vyhovovať, vždy ju môžete zmeniť.