Inšpiráciou k dnešnému článku boli moje nechcené pozorovania skupinových dynamík počas našich dovolenkových potuliek. Dejiskom mi boli najmä letné terasy, pozorovanými aktérmi zas už dospelé dcéry s ich mamami.
Ich zámer bol zjavný – majme spolu pekný čas a užime si svoju spoločnosť. No nie vždy to vyšlo. Moju pozornosť často pritiahol zvýšený hlas a rozčúlené slová typicky adresované mame od dcéry. Niečo v zmysle: “Ja sa fakt snažím, no s Tebou sa to fakt nedá, Ty stále musíš…”
Sama som matkou mojej skvelej dospelej dcéry, na ktorú som hrdá a máme spolu veľmi dobrý vzťah. A predsa mi situácie podobného charakteru nie sú celkom neznáme. S dcérou sme mali obdobia, kde veľa z našich stretnutí končili takto – hádkou, zlým pocitom, hnevom a výčitkami.
Čo nám pomohlo? Zmeniť vlastné stereotypy.
Ja som si uvedomila, že moja dcéra je dospelá, múdra, šikovná a že už nepotrebuje, aby som ju vychovávala. Veci v svojom živote zvláda sama, a aj keď ich urobí inak, ako by som ja chcela, bude to dobre.
Moja dcéra si zas uvedomila, že aj keď ju „vychovávam“, myslím to s tým najlepším úmyslom a nie preto, že by som pochybovala o jej schopnostiach.
A aj keď je zastavenie “výchovného programu” v skutočnosti ťažšie, už obe vieme, že to pramení z lásky. Preto je týchto našich generačných konfliktov menej a menej.
Ani jedna nie sme dokonalá a ani to nepotrebujeme. Stačí keď vieme, že k sebe pristupujeme s láskou, porozumením, rešpektom a dôverou. Potom je menej „výchovy“, obrany a útokov.
Cez túto tému som si prešla sama so sebou a pomáham ju prechádzať aj mojim klientom. To, o čom píšem má oveľa viac vrstiev a oplatí sa na nich pracovať. Odmenou sú harmonické vzťahy, po ktorých všetci túžime.
