Každý si pod slovom zamknutý potenciál predstaví to svoje. V mojej predstave je to truhlica, ktorá skrýva poklad. Má však háčik. Visí na nej masívny zámok. A tak ju nemôžem rozbiť, lebo by som rozbila aj jej poklad. Nemôžem ju ani nalomiť, lebo aj ona je súčasťou pokladu. Ostáva mi tak jediné – nájsť do zámku ten správny kľúč. Ak ho nájdem, schovaný poklad mi je plne k dispozícii a môjmu úžitku. Heuréka!
Čo keď mám však na mysli ľudský potenciál? Ten zámok, ktorý mi bráni k jeho odomknutiu, vnímam ako metaforu pre množstvo vecí – napríklad strach, presvedčenia, ktoré máme o sebe alebo druhých, prostredie, v ktorom sa nachádzame či hodnoty, ktoré sme si adaptovali.
Špeciálne sa však chcem venovať strachu, ktorý nám, ako ten visiaci zámok, častokrát náš potenciál uzamyká. Zažívame ho v rôznych podobách, kedy si vravíme napríklad:
- To nemôžem, veď budem za trápnu!
- Čo si o mne len pomyslia?
- Chcem to urobiť, ale…
- Čo keď ma nebudú mať radi?
- Čo, keď o to prídem? (doplň peniaze, zamestnanie, partnera, zákazníkov, zdravie…)
- Veď ja vlastne nič neviem…
Možno to poznáte tiež. Už máte všetku expertízu sveta, ale neurobíte to, po čom vaše srdce piští, lebo stále toho ešte neviete dosť. Veď čo keď sa predsa len nájde niekto, kto vie viac a spochybní vaše slová alebo nebudete poznať odpoveď na nejakú otázku? A tak poklad, ktorý máte, zostane aj naďalej uzamknutý.
A preto je mojím kľúčom k odomknutiu potenciálu práca s vlastným strachom. Napokon, stretávam sa s ním každý deň – vždy, keď sa rozhodnem napísať článok, osloviť niekoho nového, či predložiť novú cenovú ponuku. Je to strach z odmietnutia, z neúspechu, z toho, že niekto to vie predsa len o kúsok lepšie.
A je to normálne. Každý mentálne zdravý človek má z niečoho strach. Je to niečo, s čím pracujeme celý život. Kľúč k odomknutiu vlastného potenciálu máme tak všetci vo svojich rukách – niekedy ho vidíme a niekedy nám ho len niekto potrebuje ukázať.
Veď nie nadarmo sa hovorí: “Nie je odvážny ten, kto sa nebojí, ale ten, kto vykročí aj napriek svojmu strachu.”
