V našej firme urobili organizačné zmeny. Moju pozíciu zrušili a ponúkli mi inú prácu. Túto prácu som nikdy nechcela. Neznášam ju a každé ráno idem do práce s tým, že tam nechcem ísť. Prečo som súhlasila s presunom? Som matka samo živiteľka. Nemôžem si dovoliť prísť o prácu a tak chodím do práce, ktorú neznášam a som nešťastná.
Na koho sa hnevám? Na nich. Človek ich nezaujíma. Prehadzujú nás ako zemiaky bez toho aby sa opýtali.
Na koho sa naozaj hnevám? Na seba, lebo som v situácii, kedy musím robiť čo nechcem. Mám strach, že nemám na výber a že stále budem musieť robiť niečo čo ma nebaví…
Príbeh, ktorý možno žijeme. Kŕmime svoj hnev, aby sme nevideli strach. Hnev nás robí pocitovo silnejšími, na druhej strane veľmi vyčerpáva.
Hnev nám pomáha, keď to potrebujeme, keď niekto prekročí naše hranice. Má to byť rýchly signál pre nás, že niečo treba hneď spraviť. Pestovaný hnev však pôsobí opačne, vyčerpáva nás, otravuje z vnútra. Zhasína radosť a smiech, stravuje nás a už si ani nepamätáme, kedy sme sa naposledy zasmiali. Sme úplne pohltení.
Záverečný dodatok
Pestovaný hnev je maskou strachu. Bojím sa prísť o prácu lebo sa bojím, že si inú, aspoň tak platenú nenájdem. Mám strach z pohovorov, z nového prostredia, všetkého, čo si k tomu predstavím.
Často si myslíme, že strach nám hovorí ZOSTAŇ, NEMÁŠ NA VÝBER.
Strach nás vedie tou bezpečnejšou cestou pre nás.
Strach je tu na to, aby možno povedal: Pozor, potrebujeme zmenu opatrne. Pozor máme okolnosti, ktoré nedovolia buchnúť dverami.
Keď sa pozorne započúvate do strachu čo je tá vaša bezpečná cesta? Aké kroky a v akom čase máte urobiť? Vidíte to svetlo, tam na konci tunela?
